Zakon pre draka

Kir Bulyčov

ZÁKON PRE DRAKA

ZBORNÍK VEDECKOFANTASTICKYCH POVIEDOK

Z ruských originálov vybrala a zostavila Galina Matvejevová.

Preložila Zuzana Borovská a Margita Svitková

Translation © Zuzana Borovská a Margita Svitková 1984

© Mir Moskva 1984

Prvé vydanie. V spolupráci s vydavateľstvom Mir v Moskve vydalo Vydavateľstvo Obzor, Bratislava, roku 1984

Zákon pre draka (prel. Z. Borovská)

Polovica života (prel. M. Svitková)

Cudzia pamäť (prel. M. Svitková)

Záhradník vo vyhnanstve (prel. Z. Borovská)

Oko (prel. Z. Borovská)

Zákon pre draka

(prel. Z. Borovská)

1

Pavlyš už bol desať sekúnd hore, keď ho vnútornou linkou zavolali na mostík. Zobudili ho pomocné motory. Keby nebol už celé mesiace vo veľkom hviezdolete, cieľavedome sa zahrýzajúcom do prázdnoty, neznepokojil by ho takmer nepostrehnuteľný hukot pomocných motorov. Nevedel, čo sa stalo, a už sedel so zatvorenými očami na lôžku a načúval. O desať sekúnd šťukol selektor a ozval sa kapitánov hlas:

— Pavlyš, poďte ku mne.

Kapitán to vyslovil sucho, rýchlo, akoby bol zaujatý voľačím celkom iným, keď stláčal gombík. Akoby sa vytrhol z práce, len aby povedal tie štyri slová.

Znova šťuklo. Ticho. Iba pomocné motory hučia dobiedzavo, poplašné, ako sotva počuteľná požiarnická siréna — hviezdolet mení kurz.

V navigačnej časti mostíka sa svietilo. Gleb Bauer otvoril atlas hviezd a zakryl ním kopu navigačných máp. Kapitán stál pri riadiacom pulte, fajčil a zo selektoru počúval hlavného mechanika. Potom povedal:

— Treba to spraviť tak, aby to stačilo. Nemôžeme sa zdržiavať.

— Zdravím vás, doktor, — privítal ho Gleb.

V atlase hviezd mu Pavlyš ponad plece videl stereoskopickú fotografiu planéty. Cez špirály cyklónov sa na nej črtali zelené a modré fľaky.

— Čo sa stalo? — opýtal sa ticho, aby nerušil kapitána.

— Vezmeme pacienta. Dostali sme naliehavú výzvu, — vysvetlil Bauer.

Kapitán dával do riadiaceho pultu údaje mechanikov.

— Malo by to vyjsť, — riekol napokon.

Odstúpil od pultu a ponúkol Pavlyšovi ošúchané kapitánske kreslo, na ktoré si sám nikdy nesadal, ale ako domáci pán ho vždy ponúkal hosťom.

— Sadnite si a prečítajte, čo nám poslali. Nie je toho veľa, ale pochopíte.

Pavlyš začal čítať modré gravigramové pásky.

„Základňa-14 kozmickej lodi Segeža. Súrne.

Stanica na Clarene žiada lekársku pomoc. V sektore nie je nik okrem vás. Informujte o možnostiach.“

Druhý gravigram:

„Základňa-14 kozmickej lodi Segeža. Súrne.

Odpovedáme. S Clarenou je zlé spojenie. Podrobnosti nepoznáme. Oznamujeme vám volacie znaky stanice. Ak nemôžete pomôcť, oznámte to základni.“

Tretí gravigram prišiel z Clareny.

„Sme radi, že ste s nami nadviazali spojenie. Máme ranených. Lekárov stav je vážny. Potrebná evakuácia. Na stanici je záchranná raketa. Môžeme sa stretnúť na obežnej dráhe.“

V ďalšom gravigrame Clarena oznamovala hviezdoletu údaje o mieste a čase stretnutia, potom nasledoval text týkajúci sa priamo Pavlyša.

„Na otázku o stave ostatných ranených odpovedáme: zvládneme to sami. Ponuku poslať lekára vďačne prijímame. Pracujeme v zložitých podmienkach. Správu pošleme raketou.“

Kapitán si všimol, že Pavlyš číta posledný lístok.

— Prepáčte, — povedal, — že sme vás nezobudili skôr. Vedeli sme, že neodmietnete.

Pavlyš prikývol.

— No ešte vždy môžete odmietnuť…

— Ak váhaš, — prerušil ho Bauer, — rád ťa zastúpim. Aj tak sa väčšmi podobám na lekára. Na túto úlohu vyzeráš príliš ľahkomyseľne.

— Kedy sa stretneme s raketou? — opýtal sa Pavlyš.

— Dnes večer. O dvadsiatej druhej.

— Čo je lekárovi… aké sú tam komplikácie?

— O pol hodiny znova budeme mať spojenie. Poradí si tu Miloš bez teba?

— V lete absolvoval kurz. Navyše tu je dobré prístrojové vybavenie a spojenie so základňou, vždy môže konzultovať.

— Myslel som si to, — povedal kapitán spokojne.

— Ako dlho tam budem? — zaujímal sa Pavlyš.

— Zo dva mesiace, — odpovedal kapitán. — Ak tam bude situácia veľmi zlá, budeme musieť stanicu zrušiť.

2

Len čo oznámili, že raketa odštartovala z planéty, Pavlyš sa ponáhľal k priechodovej komore. Na prenos raneného a Pavlyšov nástup mali šesť minút. Bauer vzadu tlačil kontejner s liekmi a materiálom potrebným pre stanicu na Clarene a zjavne závidel. Za ním kráčal Miloš a opakoval ako školák: „Druhá skrinka naľavo, v pravom rohu…“ Neznepokojovalo ho ani tak to, že nevie liečiť, väčšmi sa bál, že si nezapamätá, čo kde je.

— Keby niečo, pomôže ti, — riekol Pavlyš a ani sa neobzrel.

— Kto?

— Tvoj pacient. Veď je lekár.

Keď sa otvoril príklop a dvaja ľudia v ošúchaných, kedysi modrých kombinézach vniesli nosidlá, Pavlyš na prvý pohľad pochopil, že tento pacient Milošovi tak skoro nenapovie, ako ho má liečiť.

V bielej spleti obväzov bola široká škára pre oči a úzka pre ústa. Oči sa otvorili a znehybneli ako v úľaku. Pavlyš prešiel dlaňou ponad ne; zdalo sa, že pacient je mŕtvy. Úzka škára v obväzoch sa však badateľne pohla.

— To nič, — ticho povedal, — to nič…

Kapitán sledoval túto scénu na mostíku na obrazovke. Chápal, že sa Pavlyšovi ťažko odchádza do priechodu, do rakety, keď tu necháva chorého.

— Choď, Slava, — ozval sa kapitán. — Ak bude treba, zavoláme základňu.

Nosidlá stáli v priechode. Tí, čo ich priniesli, čakali.

— Tam, — začal lekár. Pri rozprávaní mal zjavne veľké bolesti a len s námahou sa udržiaval pri vedomí. Ako keby sa držal okraja skutočnosti, visel na ňom, pridŕžajúc sa končekmi prstov, a chcel povedať niečo dôležité…

— Poďme, — povedal chlap z Clareny. Bol veľmi mohutný. — Lebo to nestihneme.

— Tu je list, — ozval sa druhý, nižší a nápadne chudý, kombinéza na ňom len tak visela, a podal Milošovi veľkú modrú obálku. — Len narýchlo sme to stihli pripraviť. Je tam správa a údaje o pozorovaní.

Miloš vzal obálku, no ani si nestačil uvedomiť, čo robí, už mu ju Bauer vychytil.

Pavlyš položil ruku Milošovi na plece.

— Pusti sa do toho.

Pacient bol v bezvedomí.

3

„Títo ľudia sú zrejme veľmi vyčerpaní,“ pomyslel si Pavlyš. „Alebo sa im nepáčim.“ Raketa vošla do vysokých oblakov. Mohutný muž riadil. Bol neuveriteľne špinavý. Aj druhý muž, ten chudý, bol strašne špinavý. Pavlyš si pomyslel, že azda nemajú na Clarene vodu a rozbili sa im všetky zrkadlá.

Pilot sa obrátil, akoby sa dovtípil, o čom nový lekár rozmýšľa.

— Hrozný pohľad, však? — modré oči na hnedej tvári mal ako z fosforu.

Pavlyš sa neopovážil nesúhlasiť s ním.

— Nepredstavili sme sa. Som Jim, — povedal mohutný pilot.

— Leskin, — ozval sa chudý. Rozvaľoval sa v kresle so zatvorenými očami.

— Vladislav Pavlyš.

— Doktor Pavlyš, — riekol Leskin. — Nuž čo, veľmi ma teší.

— Ako sa majú chorí? — opýtal sa Pavlyš.

— Kto ako, — odpovedal Jim. Leskin znova zavrel oči. — Leopold má zlomenú nohu, veľká Taňa zimnicu. Ostatní tak rôzne.

— A vy? — Pavlyš prešiel priamo k veci.

— Ja? — pilot sa s námahou obrátil k Leskinovi, ale ten mu nepomohol. Pustil riadenie a vysúkal si rukáv vyše lakťa. Obnažil hlbokú, ešte nezacelenú jazvu, celkom akoby mu bol ktosi do ruky zaťal sekerou. — Zimnicu som mal už dva razy, — ponáhľal sa upokojiť Pavlyša.

— Jim, nestraš doktora, — ozval sa Leskin. Hlas mal vysoký a akoby trochu strojený.

— Keď pristaneme, ošetrím vás, — povedal Pavlyš. — O dva dni po tom nebude ani stopy.

Pri tých slovách sa Leskin celkom prebral a poučujúce povedal:

— Ste netaktný, mladý muž. Strešnij je vynikajúci lekár.

— Nemal som v úmysle pochybovať…

— A ja opakujem, že Strešnij je výborný lekár a robil všetko, čo bolo v ľudských silách. Neviete ani, ako to u nás vyzerá…

Pavlyš mu chcel odvrknúť, pretože sa tiež pokladal za dobrého lekára, ale ovládol sa. Leskin pravdepodobne žiarlil. Strešnij bol jeho priateľ. Pavlyš bol zas ako poručík holobriadok, ktorého poslali k čate, kde včera ranilo obľúbeného veliteľa.

Leskin mal dlhú tvár s mäkkým, ovisnutým nosom, ale viac sa nedalo rozoznať. Mal ju pomaľovanú špinou, celkom ako Indián na vojnovom chodníku.

— Máme slabú vysielačku, — zmenil tému Jim. Zjavne sa chcel vyhnúť sporu. — Druhý variant expedičnej. Veľmi nás potešilo, keď sme sa dozvedeli o vašom hviezdolete. Obávali sme sa, že náš lekár nevydrží. A ten váš mládenec je šikovný?

— Je tretí mechanik, — povedal Pavlyš. — A druhým povolaním chirurg.

Pavlyš sa novým známym nezmienil o svojich pochybnostiach a obavách.

4

Raketa pristála. Chrbát sa opäť zaboril do kresla. Pavlyš nahmatal na hrudi pracku. Leskin natiahol ruku v špinavej rukavici, aby mu pomohol. Pilot Jim už vstal a zakryl riadiaci pult.

— Vítam vás, — povedal. — Našťastie mrholí…

Pavlyš sa pri ňom cítil ako piadimužík.

Leskin vzal Pavlyšovu tašku.

— Nemusíte sa ponáhľať, — povedal. — Čakajú nás.

Ktosi zaklopal na dvere. Trikrát. Jim odišiel dozadu otvoriť príklop nákladového priestoru. Leskin povedal:

— Poďte.

Pavlyš prekročil prah, Leskin ho chytil za lakeť a nástojčivo, akoby mu chcel oznámiť voľačo tajné, ťahal ho k planétochodu, čo stál na tri kroky od rakety. Otvor na planétochode bol dokorán, pred ním stál chlapec, špinavý ako tí dvaja, hľadel na oblohu a Pavlyša si vôbec nevšímal. Jim vyťahoval kontejner. Pavlyš mu chcel pomôcť, ale tu sa to nepatrilo. Leskin ho vsotil do planétochodu, zvyčajného expedičného vozidla, pohodlného ako dom. Pavlyš dokonca pozrel na druhý hák pri otvore, kde vlani na Burane zvyčajne visela jeho kamera.

Jim s chlapcom horko-ťažko vtláčali do otvoru masívny kontajner. Ponáhľali sa. Leskin si sadol k otvorenému vrchnému príklopu, hľadel von a mlčal.

Keď preniesli náklad, mladý vodič sa obrátil k Pavlyšovi a povedal pekným hlbokým hlasom:

— Vítam vás, doktor. Volám sa malá Taťjana.

Pavlyš sa predstavil a len tak-tak sa ovládol, aby nepovedal, že takú špinavú ženskú tvár ešte nevidel.

Malá Taťjana si sebavedome sadla na miesto vodiča a vyrazila tak, že Pavlyš skoro vletel hlavou do háku. Planétochod nadskakoval na výmoľoch. Ešte tu nestihli vybudovať cestu. O niekoľko minút planétochod začal vystupovať nahor, namáhavo liezol do prudkého svahu, potom sa konečne ocitli na rovnom vrchole pahorku.

5

Planétochod prešiel rovnú plošinu a prudko zastal. Svetlo za okrúhlymi oblokmi sa zmenilo. Teraz bolo mäkké, žlté.

— Sme na mieste, — povedala Taťjana.

Pavlyš postrehol, že sa všetci zrazu uvoľnili, akoby sa boli zbavili predošlého napätia.

— Pomôžte mi nadvihnúť kontejner, — požiadal Jim. — Bolo by škoda rozbiť voľačo, keď sme už doma.

— Mimochodom, sú tam aj slede, — povedal Pavlyš. — Aj čierny chlieb.

— Slede, — gurmánsky vzdychol Jim. — Sám ponesiem debničku, ako skúpy rytier svoju milovanú truhlicu. — Jim sa vyžíval v citátoch a prísloviach.

Taťjana otvorila otvor a nikto nebránil Pavlyšovi, aby vystúpil prvý.

Planétochod stál v garáži, vystavanej pevne ako bašta pevnosti. Brána bola zavretá, garáž výrazne osvetlená a na prvý pohľad bolo vidieť, že je praktická, ba aj útulná, ako bývajú útulné pracovne alebo ateliéry, ktorých užívateľom nezáleží, akým dojmom pôsobia na iných, jednoducho tu žijú a pracujú.

Pred planétochodom stála driečna žena s krátkymi jemnými kučeravými tmavými vlasmi s ofinou na čele. Mala drobnú tvár s ostrou bradou, veľkými očami, plnými perami, v kútikoch trochu zahnutými dohora. Bola dôkladne čistá; ani na kombinéze, ani na tvári, ani na úzkych dlaniach nebolo vidieť ani fliačik. S vodou je tu všetko v poriadku, v duchu usúdil Pavlyš.

— Doktor Pavlyš? — opýtala sa, ale nečakala na odpoveď a pokračovala. — Vitajte. Volám sa Nina Ravvová. Som veliteľka stanice. Dostanete izbu, v ktorej predtým býval Strešnij. Oddýchnite si, potom sa s nami naobedujete.

— Ďakujem, — povedal Pavlyš.

Čosi zahrmotalo po streche, celkom ako keby sa na ňu zosypala kopa skál. Lampy sa zatriasli. Jedna praskla a zosypali sa črepiny.

Všetci zmeraveli, čakali. Skaly sa sypali ďalej.

— Čo to je? — opýtal sa Pavlyš, no nik ho nepočul.

— Poďme! — zakričal Jim. — Ten sa teraz tak skoro neupokojí.

— Koľkokrát som vravel, — povedal Leskin, — aby sme strechu natreli na zeleno.

— Mali by sme… — začala malá Taťjana, ale Nina ju prerušila:

— Neopováž sa! — navzájom si dokonale rozumeli z pol slova.

Pavlyš zbadal, že Taťjana má na čele sivý pás náplasti a keď ho viedla do izby, povedal jej:

— Ak máte rozbité čelo, príďte ku mne, lebo vám to zhnisá.

— Už sa mi to skoro zahojilo, — riekla Taťjana, ale Pavlyš jej neveril. — A vôbec, jazva prieskumníkovi pridáva na kráse. Vonkoncom nechápem Ninu, aj ofinu si začala česať, aby nikto nevidel, ako sa jej drak zadrapil do čela. Ešte šťastie, že nemá poškodené oko.

Zastali pred dverami.

— Vojdite, — povedala Taňa. — Tu býval Strešnij. Len nič neprekladajte. To by vám doktor neodpustil. Je veľmi pedantný.